Viktor Avilov

Charizmatický ruský herec, Zaslúžilý umelec Ruska (1993) Učil sa na moskovskom Priemyselnom technickom učilišti. Po ňom nasledovala služba v armáde a po návrate práca. Mal na výber z dvoch profesií – profesionálny šofér alebo montér systémov kontroly a automatiky. V tom čase sa režisér Valerij Beliakovič už zapodieval myšlienkou založiť svoje vlastné divadlo. Jeho mladší brat bol spolužiakom Avilova a doporučil ho do novozaloženého divadla na Juhozápade. Od tých čias je Avilov pokladaný za spoluzakladateľa výborného hereckého kolektívu. Začínali odvážne s veľkými majstrovskými kúskami ako Hamlet, Caligula, Majster a Markéta, Revízor, Svadba a ďalšími hrami známych svetových i domácich klasikov. Sám Avilov sa stal firemnou tvárou divadla. Odhliadnuc od drobných nezrovnalostí v histórii tohto divadla sa stal skutočnou veličinou hereckej skupiny, bez ktorej si toto divadlo nemožno ani predstaviť. Jeho talent, schopnosti či výzor boli natoľko výnimočné, že nebolo možné ho zaškatuľkovať k žiadnym hereckým typom. Štíhla až chudá postava s gracióznym pohybom, zachrípnutý hlas prenikajúci až do srdca, výrazné ostré až diabolské črty tváre. Hoci ho nebolo možné považovať za krásavca, predsa v tom bolo niečo, čo priťahovalo najmä ženské publikum. Diváci ho mohli pravidelne vídať na divadelnej scéne s výnimkou jednoročnej pauzy, ktorú si vyžiadal jeho zdravotný stav. Pre film začal pracovať od r. 1987, hoci ponuky zo strany režisérov mal už oveľa skôr. V divadle mali zákaz zúčastňovať sa natáčania filmov a Avilov ho dlho rešpektoval. Postavu v mystickej dráme „Pán návrhár" však už odrieknuť nedokázal. Za ním nasledoval „Útek zo zámku Iff“ (1988) podľa slávneho románu A. Dumasa Gróf Monte-Cristo, v réžii Jungvalda-Chylkieviča. Filmy mu priniesli obrovskú celonárodnú popularitu. Filmová práca mu zachutila a neodriekal ani epizódne postavy napr. vo filmoch „Láska k blížnemu“ či „Veľká hra“. No napriek tomu vo svojej práci naďalej uprednostňoval divadelné herectvo. Nasledujúce 2 filmy „Safari 6“ a „Občianske páry“ sa na plátna kín vôbec nedostali a medzi divákmi sa šírili len na videokazetách. Jednou z jeho najlepších prác, podľa jeho vlastného názoru“ bola televízna adaptácia Lermontovej hry „Maškaráda“. V r. 1992 mu ponúkol Jungvald-Chylkievič postavu Mordaunta, syna Milady v dobrodružnom filme „Mušketieri po dvadsiatich rokoch“. Avilovi sa záporná postavy príliš nepáčila, no bol to veľmi dobrý výber zo strany režiséra. Avilove (Mordauntove) oči priam žiarili nenávisťou a túžbou po pomste matky. Ako to už u obdivovaných hercov býva, máloktorý z nich je verný jedinej žene na celý život. I Avilov bol 3 krát ženatý. Z druhého manželstva má dvoch synov. V auguste 2004 sa po krajine sa rozšírila medzi jeho obdivovateľmi smutná správa, Avilov, ktorého považovali za dôstojného nástupcu Vysockého“, je smrteľne chorý. Lekári potvrdili rakovinu pečene najvyššieho stupňa. Ostávalo len dúfať. Z celej krajiny mu prichádzali stovky pozdravov, prianí. No nádej netrvala dlho. Zomrel v ten istý mesiac počas liečenia v Novosibírsku.