Vjačeslav Tichonov

Legendárny ruský herec, dobre známy aj našim divákom, laureát rôznych ocenení , Národný umelec ZSSR za rok 1974. Jeho rodičia – matka, vychovávateľka v škôlke a otec, mechanik tkáčskych stavov – boli proti jeho želaniu stať sa hercom. Chceli z neho mať inžiniera. No jeho milujúca babička ho podporila v jeho úmysle a Tichonov sa stal študentom VGIK-u. Na prvý raz sa na školu nedostal. No našťastie si ho po skúškach všimol B.Bibikov a prijal ho do svojej triedy. Populárnym sa stal skôr než dokončil školu vďaka filmu Sergeja Gerasimova „Mladá Garda“, v ktorom sa predstavila celá plejáda mladých talentovaných debutantov (I. Makarová, S. Gurzo, S. Bondarčuk, K. Lučko, T. Nosová, V. Avďuško, G. Jumatov, L. Šagalová ...). Medzi nimi aj jeho prvá manželka Nonna Morďuková. V čase, keď sa film dostal na plátna, sa im narodil syn Vladimír. Manželstvo im nevyšlo a hoci nebolo medzi nimi veľkých rozporov, rozišli sa. Ich povahy boli príliš odlišné. On rád od mladosti čo to majstroval po dome, bol skôr tichý, introvertný. Nonna bola presný opak. Syn ostal žiť s matkou, neskôr sa stal tiež hercom. Zomrel v mladom veku po predávkovaní narkotikami. Tichonov si to nikdy neodpustil. Syn mu zanechal vnuka, ktorý zdedil po slávnom dedkovi hudobné nadanie a venuje sa klasickému spevu. Z druhého manželstva pochádza dcéra Anna, ktorá je tiež herečkou.

Jeho nástup vo filme nebol triumfálny. Napriek oslnivému začiatku nasledujúcich 10 rokov nezískal od režisérov žiadnu zaujímavú ponuku. Postavy, ktoré v tom čase stvárnil boli zamerané skôr na jeho vonkajší výzor, než na herecký potenciál. Napriek tomu však tieto roky nemožno označiť za stratené. Prelom nastal po natočení filmu „Rázcestie“ (Delo bylo v Penkove) v r. 1957. Postava Matveja Morozova mu priniesla divácke uznanie. Týmto filmom sa začala dlhoročná spolupráca s režisérom S. Rostockým. Úspešný bol aj jeho nasledujúci film „Ulúpená loď“ (Črezvyčajnoje proisšestvie), ktorý sa stal najúspešnejšou snímkou roka 1959. V krátkom čase za ním nasledovali Rostockého „Májové hviezdy“ a „U siedmych vetrov“, „Túžba“ J. Taškova, „Muž činu“ M. Švejcera, „2 životy“ L.Lukova a „Optimistická tragédia“ S. Samsonova.
V druhej polovici 60-tych rokov dostal príležitosť urobiť druhý krok k hereckým výšinám. Sergej Bondarčuk mu ponúkol postavu Andreja Bolkonského v trojdielnom filme „Vojna a mier“. Kritika síce jeho postavu prijala chladne, no zadosťučinenia sa mu dostalo po mohutnom diváckom ohlase. A nasledovali ďalšie snímky.
Medzinárodnú popularitu získal Tichonov najmä vďaka seriálu „17 zastavení jari“ a postave rozviedčíka Isajeva alias Stirliza. K téme Veľkej vlasteneckej vojny sa vrátil ešte niekoľko krát vo filmoch „Front bez zástav“, „Front v tyle nepriateľa“, „Bojovali za vlasť“ a pod. Spomedzi i u nás divácky úspešných filmov nemožno nespomenúť krásnu úlohu v smutnom lyrickom príbehu S. Rostockého „Biely Bim čierne ucho“.
V 80-tych a 90-tych rokoch si pripísal na svoje konto filmy ako „TASS splnomocnený objasniť“, „Európska história“, „Unavení slnkom“, „Zabiť draka“, „Bulvárny román“ a pod. V r. 1993 bol ocenený na 2. Medzinárodnom festivale slovanských filmov. S. Rostocký mu venoval dokumentárny film „Povolanie filmový herec“.
Posledné roky svojho života prežil v ústraní na dači na Nikolinej hore životom jednoduchého človeka. Životé jubileum - 80-te narodeniny prežil len v kruhu v blízkych, svojej druhej manželky, dcéry Anny a dvoch vnúčikov (dvojčiat). Pri tejto príležitosti prijal vyznamenanie z rúk Vladimíra Putina, no oficiálne oslavy a benefície s vďakou odmietol.
V posledných dvoch rokoch sa jeho zdravotný stav zhoršil. Po prechodenom infarkte ho museli lekári 29. novembra 2009 urgentne operovať. Unavené srdiečko to však už nezvládalo a 4. decembra 2009 Vjačeslav Tichonov zomrel vo veku nedožitýc 82 rokov.

Autor: mia

Pracoval nejprve jako soustružník, než vystudoval herectví u Olgy Pavlovové a Borise Bibikova na moskevském VGIK (1945-50). V letech 1950-57 hrál v Divadle filmového herce v Moskvě. Ve filmu debutoval jako Voloďa Osmuchin v Gerasimovově adaptaci Fadějevova románu Mladá garda. Zpočátku byl díky svému přitažlivému vzhledu obsazován do rolí sympatických vojáků a milovníků. Velký úspěch (nejlepší herec roku 1967 podle čtenářů časopisu Sovetskij ekran) zaznamenal úlohou Andreje Bolkonského v přepisu Vojny a mír. Další popularitu mu přinesla postava sovětského rozvědčíka Maxima Isajeva alias Maxe von Stirlitze v TV seriálech Semnadcať mgnovenij vesny (1972-73, Sedmnáct zastavení jara; r. Taťjana Lioznovová) a TASS upolnomočen zajaviť (1984, TASS je zplnomocněn prohlásit). Z manželství s herečkou Nonnou Morďukovovou pochází syn Vladimír Tichonov, který se rovněž věnuje herectví.
Z druhého manželstva s pedagogičkou a tlmočníčkou z Francúzskeho jazyka Tamarou Ivanovnou sa mu narodila dcéra Anna Tichonová, dnes známa ruská herečka, režisérka i producentka. Spolu s otcom hrala napríklad vo filme Európska história.

Pracoval nejprve jako soustružník, než vystudoval herectví u Olgy Pavlovové a Borise Bibikova na moskevském VGIK (1945-50). V letech 1950-57 hrál v Divadle filmového herce v Moskvě. Ve filmu debutoval jako Voloďa Osmuchin v Gerasimovově adaptaci Fadějevova románu Mladá garda. Zpočátku byl díky svému přitažlivému vzhledu obsazován do rolí sympatických vojáků a milovníků. Velký úspěch (nejlepší herec roku 1967 podle čtenářů časopisu Sovetskij ekran) zaznamenal úlohou Andreje Bolkonského v přepisu Vojny a mír. Další popularitu mu přinesla postava sovětského rozvědčíka Maxima Isajeva alias Maxe von Stirlitze v TV seriálech Semnadcať mgnovenij vesny (1972-73, Sedmnáct zastavení jara; r. Taťjana Lioznovová) a TASS upolnomočen zajaviť (1984, TASS je zplnomocněn prohlásit). Z manželství s herečkou Nonnou Morďukovovou pochází syn Vladimír Tichonov, který se rovněž věnuje herectví.

Autor/Zdroj: /Sber