Papírové hlavy

Dokiaľ sme vlastne slobodní?
Ak niekto dnes skritizuje   podobný dokument, je hneď   bolševik, komunista a ja   neviem čo ešte. Režimy sa   možno menia, ale ľudia sú   stále rovnakí. Sú lepší a   horší. Sú takí čo vždy   pomôžu a ukážu silu   ľudskosti a sú takí, čo   využívajú akúkoľvek dobu   vo svoj prospech, alebo ešte   horšie k zlému. Je mi   jasné, že za socializmu to   nebola idylka, ale komu   veriť? Dejepisu a rôznym   disidentom, či rozprávaniu   bežných ľudí, ktorí to   prežili a na tú dobu   nespomínajú vyložene   najhoršie. Na začiatku   dievčina hovorí, že   slobodní sme už preto, lebo   nepociťujeme strach.   Skutočne? Možno nie z   tajných, či represií, ale   zas dnes mnoho ľudí   prežíva strach zo straty   zamestnania, či zaplatí   účty za kúrenie, elektrinu,   bývanie, vodu, či uživí   svoje malé deti, má strach z   nekonečnej byrokracie.   Začiatok tohto dokumentu   začína tak, že sa   predvádza zopár ostrých   týpkov s papierovými   hlavami. Niečo tak nevkusné   len tak nevidieť a je to   jeden z najhorších   filmových zážitkov, s   akými som mal tú česť.   Neskutočne tendenčný a   brutálne jednostranný   dokument, pretkaný dobovými   výjavmi a prekladá to   politickými procesmi a   brutalitou. Začína to   vlastne vysporiadaním sa po   vojne s Nemcami. Čo ale   vlastne čakali? Po tom   všetkom čo sa odohrávalo na   východe. Pokračuje procesmi,   Pražskou jarou a končí   prevratom. Že policajná   brutalita? No, keď to   porovnáme ako zatočili s   revolúciou v Číne na   Námestí nebeského pokoja.   Nakoniec tie výjavy v tom   parku a čo nás čaká, no   štipka vizionárstva tam aj   bola, i keď zrejme   nechceného. Nič nie je také   čiernobiele, skôr rôzne   odtiene šedej. Je pekné,   keď sa autor snaží   natočiť svojský dokument so   svojim pohľadom, ale toto   bola skutočne doslova   propaganda. Možno sa raz   dočkáme niečoho podobného   o kapitalizme, imperializme   či neoliberalizme