FDb.cz - filmová databáze

Cinka Panna, Dir.:D.Rapoš, 2008
Projekt scenáristu Ľ.Slivku,   režiséra D.Rapoša a   jakubiskovského, idylicky   výtvarného kameramana J.Ďuriša   je zámerom zrejme snahou o   svojbytný romantický žáner.
Historická postava Cinka   Panna je cigánskou   madonnou-primáškou, nositeľkou   legendy z osemnásteho   storočia.
V strede   príbehu je huslistka, ktorej   romantizujúci svetabôľ   rozvíjajú vo voľnej   interpretácii skôr ženské   emancipačné gestá : zlaté   husle v mužskom prestrojení,   aby sa primáška vyhla   "spoločenskému   zarámovaniu" a   predsudkom.
Film   D.Rapoša však nechce byť ani   historicky verným, ani   historizujúcim. U D.Rapoša je   skutočnú postava funkčná ako   zámienka k rozkošatelej   baroknej interpretácii témy.   Škoda, že historické či   prírodné kulisy nejdú ruka v   ruke s originálnejšie   vystavanou postavou - či   vtipne vypointovaným príbehom.   Chýba čo i len náznak   modernejšieho, nie doslovného   chápania reality.
Hlavnú postavu stvárňuje   spontálna gruzínka Anna   Giorbiani až   "naprirodzene   realisticky".
Postava kováča je   orientáciou (M.Dejdar)   lišiacky prefíkaná. Z povahy   vedmy Preodi Daj je cítiť   starostlivá veselosť   Z.Krónerovej. Drobnokresba   epizóznych rolí je tiež   barokujúcim zámerom v duchu   akejsi felliniovskej   imaginatívnosti. Samozrejme   len vonkajškovej,   proklamovanej a s chýbajúcou   realizáciou vo vnímaní   diváka.
Najprirodzenejší je v   tomto úsmevnom a ľahkom žánri   od prírody komický M.Huba,   vždy s nadhľadom, i seriózne   svojský.
Jeden s   nadhľadom napísaný a zahraný   part je logicky pre vyznenie   filmového celku diela veľmi   nedostatočným zistením.
Aké boli divácke ohlasy?   Najviac emociálnych kritík   film D.Rapoša utŕžil logicky z   rómskej strany. Niekoľko rómov   dokonca vážne a rozhorčene   napísalo o tom, ako a prečo sa   urobí film o rómoch bez   rómov.
Sám autor réžie   D.Rapoš ešte pred premiérou   hypoteticky podmienil prijatie   filmu Cinka Panna ako výsledok   reakcií na vlastný testovaný   projekt citlivosti spoločnosti   k "prvému rómskemu   veľkofilmu".
Výsledkom reakcie divákov   sú obavy, ktoré sa zrejme aj   naplnili. Celkovo film   zaznamenal mimoriadne málo   pozitívnych ohlasov a v kinách   bol vyloženým prepadákom,   distibúcia DVD sa vyhla   maloobchodnej sieti a produkt   putoval rovno do trafík.
Film nevyšiel,pretože sa   vymkol z rúk už svojím dosť   nepremysleným zámerom - pri   spracovaní námetu a   scenáristickej realizácii   "pointovanej výlučne do   barokného svitu úchvatne   idilických nálad", ale   bez kontextu.
Držať   latku filmovosti a reality s   náročnosťou súčasného domáceho   diváka nie je krok   automatický.
Hudobný   film musí vedieť čo je   synchrón (nie aby sa divák   bavil počítaním a hodnotením   asynchrónnosti).
Historický film musí   chcieť byť iný ako rozprávanie   telenovely (tento film má   ďaleko aj k tomuto žánru).
A pozývať emocionálne   založených a nespútaných rómov   na farbisté vyčančané   "predstavenia o rómoch   bez rómov" je marketing   nerozumného nezmyslu.
Čo pozitívne v tomto pre   veľa divákov nervy drásajúcom   historizujúcom veľkofilme   môžeme akcentovať?
Okrem pekného pedajúceho   lístia, hopsajúcich zdravých   koní, skvostných a drahých   husličiek či iných nástrojov   a krásnych kostýmov bez   úprimne či životom napísaného   dialógu? Umelých prídychov za   asistencie echa, pohľadov do   slnka , polopatickosti   školometských intrík a   podobných prvoplánových   barličiek?
Jediné , čo   snáď umelecky obstojí je, keď   so zažmúrenou perspektívou dej   filmu vnímame žánrovo (len   hypoteticky) ako rozprávku.  
Vtedy by to snáď mohlo   byť akýmsi rozprávaním o   zvláštnych či čudesných   postavách či bytôstkach z   iného časopriestoru a s inou   logikou.
Faktom je, že   zámer D.Rapoša bol snáď   úprimný. A určite je na   domácej scéne ešte viac   "podarených kín".
Cinka Panna mala byť   projektom o kráse, zábave a   prekvapeniach.
Filmársky to vyšlo skôr   nemilo, žiaľ,lebo sa píše rok   2009!

Gomorrah, Dir: M.Garrone, ( 2008 )
Niekoho šikana, dílerstvo so   zbraňami, vykorisťovanie   prisťahovalcov, drogy,   beštiálna tínedžerská výchova   k infantilnej slepej   poslušnosti necháva ľahostajné   srdce.
Divácky   konzumnejšie srdiečka túžia po   prvoplánovej únikovosti a   jednoduchých zábavkách. Avšak   pri vnímaní talianskeho   filmového klenotu Gomorrah, i   keď s rozpoznanou   výnimočnosťou, je to trošku   zamotanejšie, a teda inak.
Dielo s pôvodným   pomenovaním Gomorrah vzniklo   voľne podľa bestseleru -   predlohy, ktorej sa iba v   Taliansku predalo vyše milión   kusov. Už tu je jasná   spoločenská aktuálnosť   produktu či témy.
Skvelý umelecký   "rekonštrukčný   dokument", je   realistickým superdielkom   Mattea Garroneho, narodeného   15.10.1963! Témou sú   nepolskýé mafiánske praktiky.   Ide o odhalenie ich amorálnej   pomýlenosti.
Podľa   autorov má ísť o inú, ako   klasickú popovú výrazovú   formu, o kési neorealistické   podobenstvo, nadčasové memento   i prípad na zamyslenie -   pálčivý súčasný neapolský   problém.
Gomorrah   obdržal napokon jednu z   najvyšších mét, - Veľkú cenu v   Cannes.
Film vyhral aj   Chicagský filmový festival v   kategórii najlepší scenár. V   Taliansku bol film nominovaný   a vyhral vo viac ako piatich   najprestížnejších tvorivých   kategóriach na Donetellovských   filmových Dávidoch. Napokon   dielo v piatich kategóriach   vyhralo Európsku filmovú cenu   a bolo nominované na Oskary v   kategórii najlepší zahraničný   film.
Kto raz príde do   Neapola...(ja osobne som tam   zhodou okolností nedávno bol),   určite na prvý pohľad pochopí,   o čom je reč.
Centrum   mesta Neapol je prostredím   úplne iným, ako zvyšok   talianskych veľkých miest.
Kĺúčom k zdroju tejto inej   demenzie je neapolská   história, ktorá má odkazy aj v   bývalej talianskej   rozdrobenosti, v bývalých   hraniciach mestských štátov,   či starostlivosti španielskej   inkvizície, ktorá mala pod   palcom aj celú Sicíliu - na   rozdiel od neďalekého   civilizovaného Ríma.
Film Gomorrah má tvorivý   zámer vybudovaný asociatívne,   bez zápletky. A extravagantná   asociatívnosť , neprítomnosť   hrdinu robí dielo veľmi   introvertným.
Pointou   je popís javov neskutočných:   poníženia a degradácie   základných ľudských princípov:   využívania nedospelých detí   na drogové obchody či   dílerstvo zbraní na mafiánsku   činnosť.
Divák   očakávajúci inú,   bezproblémovejšie poburujúcu   pikantériu - nejakú   "prvoplánovú deviantnú   senzáciu" ostáva   sklamaný.
Klasickí   (neartoví) diváci, zvyknutí   vnímať film podľa počtu a   výšky stupňovaného napätia,   preto odchádzajú z kina s   pocitom akejsi vzdialenej   nudnej správy o barbarskej   civilizácii.
Kultúrnejší a vnímavejší,   a rozhladenejší jedinci   hodnotia film v   superlatívach.
Civilizačný indikátor?
Je dobré o tomto   "riziku minutia sa"   vedieť pred návštevou kina.  
Porota v Cannes má   veľmi dobrý vkus, nezaujaté   vnímanie a fanúškovia na IMDb   svorne tiež.
A u nás?   Myslím, že Gomorrah je   distribuovaný ako   kontraverzné, potrebné,   umelecké,ale marketingovo a   kinársky nepochopené dielo.
Ceny na festivaloch, a   aspoň skromný distribučný   výsledok je dobrou správou, že   svetový duch dobrého filmu a   vnímavej kritiky je tu.
..........................   .
Pointou pochopenia   Gomorrah je, že to čo sme   vnímali ako   "dokument" je artovo   premyslenou drámou o   kriminálnom podhubí vnímanom   realisticky obesívne.

Gran Torino , Dir.:C.Eastwood, (2008)
Tento film je dielom skúseného   producenta, režiséra a herca.   Už podľa titulu je filmovým   produktom znelým a zvučným.   Irituje a pudí aj časť českej   mienkotvornej kritiky.
Eastwooda labutia pieseň?   Podľa zámeru je možno   Eastwoodou hereckou záveťou -   zlatým klincom kariéry.
Postava Walt Kovalsky   interpretovaný Clintom   Eastwoodom po pohrebe manželky   prehodnocuje svoj navonok   nedotiahute znormalizovaný,   nenaplnený vlastný život   príkladného občana. Bol   "vojakom za   Ameriku", ale teraz sa   stráca v modernosti.
Upravuje šatník svojich   detí, vlastné i susedské   zvyky. Susedom ich   imigrantskú cudzokrajnosť.
Sebe mení vlastnú, nie   veľmi príkladnú, košatú   minulosť.
Je ikonou   otravného podrýpavavého,a   ufrfľaného dedka, ktorému sa   ešte vôbec nechce na onen   svet.
Náhodným impulzom   stáva najprv nechcenou, a   neskôr vedomou postavou   spoločenskej drámy.
Clintovo herecky nabité   zatrpknutie ,jeho rutinná   karika rasistického   patriotizmusu, oprášuje   pôvodnú "starú   Ameriku".
Je   diskusiou o význame slušnosti,   pokory a úcty - základov   komunikácie.
Clintovský   "dedo" má zdravé   inštinkty. Spolupráca namiesto   pomsty.
Nenaplnené   otcovstvo ? Či hriešne   odťažilé kórejské   "dobrodružstvo"?
Prirodzené memento bez   pochlebovania irónii?
Gran Torino je štýlovým   produktom, kde   "scenáristický drive   " nahráva postave, nie   bábke: muž je tu mužom... nie   zbabelcom, infantilom,   úchylochom, atrapou či karikou   toho princípu.
Finále   filmu je prekvapujúce, možno   až šokujúce.
Tragický   koniec svojím usporiadaním je   pre celkový dojem na divákov   funkčne logický.
"Staré , ale   dobré" nemá miesto, ale   vie s cťou vtipom a štýlovo   pointovať život, s citlivosťou   k jeho sporným prejavom.
Walta boduje svojou   prirodzenosťou a   samozrejmosťou, momentom   zvratu pred definitívou   života.
O neobvyklej   sile filmu svedčí aj absencia   či minimálnosť vyslovene   negatívnej diváckej spätnej   väzby.
Gran Torinu je o   hrdinovi vymykajúcemu sa   spoločnskému hodnotovému   klišé, vlnám či trendom.
Je iný ako okrasne   pohodová eudaimónia konfekčnej   prieiemernosti, a to burcuje   aj "ospanlivých"   kritikov.

--------------------------   ------------------------
...Na okraj:
To, čo   ma vôbec neprekvapilo je   "stanovisko"   najväčších českých   denníkárskych periodík voči   zaslúženému pánovi hercovi   Clintovi Eastwoodovi.
(+ Titul článkov znel:   "Zahraj to znovu   Clinte" (LN,18.4.09) a   "Staří dobří američtí   veteráni" (MF Dnes).)
Vplyvná menšina kritickej   obce tu robí z Clinta   Eastwooda "outového   cowboja", či obeť   produktu zle vybraného   scenáristického debutanta   (zrejme manipulatívna   mistifikácia už podľa náhľadu   do životopisu).
Teda   "proklamatívne   kazová" česká filmová   kritika Gran Torino stavia ako   obeť zle interpretovaného   diela.
Podľa kritičiek   "ústredných   mienkotvorných"   printových periodík: bez   emócií a logiky.
Už   iba samotné imperatívne   zvolanie kritičky (Zahraj!) je   požičaným produktom toľko   odsudzovaných metód   periférneho bulváru.
Azda je príčinou   "neprimeraných   reakcií" redaktoriek   údajné "Clintovské   mačovstvo"(fakticky   opísané v príspevku), ktoré   nie je povzneseným estétskym   pur artizmom ?
Koľko   žlče "na jeden   nádych" musí zniesť   čitateľ solídneho, a   spoločensky mienkotvorného   produktu.
Dobre či zle?   Politika kultúry je aj   kultúrou politiky.
A   pod lampou môže byť aj tma.

Ivetka a hora, Dir.:V.Janeček, ČR, 2008
Ivetka a hora je koprodukčný   projekt súkromnej českej   spoločnosti Negativ a Českej   televízie, dvoch nadmieru   zdatných producentských   celkov.
Tento   filmzvíťazil na MFDF Jihlava   2008 v jednej z kategórií(+   dokumentujem verdikt poroty)   za to, že: "čistým   spôsobom sprostredkoval   kontakt s bytostným vnútrom   človeka".
Dej   filmu je časovou a vývinovou   komparáciou postojov   desaťročného dievčatka Ivetky   Korčákovej, ktorej pôvodne   nechce nikto veriť jej nie   obyčajným schopnostiam.
Detská, ale poctivo   pochybujúca Ivetka vstupuje ,   (a neskôr vystupuje ),z   kláštornej školy, ale svoju   neinšitucionálnu a svojsky   úprimnú výnimočnosť predsa len   ustojí.
Druhou stranou   mince projektu Ivetka je   časozberný zápis posunu mysle   a jednania "držiteľky   vizionárskeho   fenoménu".
Pracovný prístup   dokumentaristu V.Janečeka je   umelecky originálny a mediálny   efekt pozitívny.
Filmár postupuje tými   najčistejšími minimalistickými   štýľovými metódami.
Film si určite zakladá aj   na dôvernom vzťahu medzi   autormi a dlhodobo   naprojektovanej komunikácii s   reálnou protagonistkou.
V našom filmárskom   priestore je Ivetka a hora   dielo, ktoré vyťažilo z témy   maximum, aby ostro vyložilo   akýsi živý a na pochopenie nie   jednoduchý charakter v   aktuálnom čase našej   každodennosti.
Podstata výpovede   orientuje diváka na premenu   hrdinky a smerovanie   obyčajbého, a pritom i veľmi   výnimočného človeka.
Z   malej tápajúcej intuitívnej   neistej Ivetky sa ukazuje   povahová a charakterová a   životná zrelosť -Ivetka   Korčáková - Hudecová ako   novomanželka.
Protagonistka je výnimočná   a súčasne normálna, konzumná.   Neuniká jej život. V   pribehovom finále si ako   katarziu kupuje pekné ojazdené   auto. Realizuje sa konečne aj   partnersky. V jednoducho   navrhnutom, ale štýlovo   naprojektovanom vidieckom   interiére plánuje svadbu.
Dokumentaristi by sa   Ivetke a hore mohli učiť   "personifikácii sociálnej   informácii v praxi".
Veľmi zriedka sa stáva ,že   by mediálny a umelecký kritik   mal k dokumentárnemu produktu   mohol mať podobný typ dôvery   tak, ako v tomto prípade.
Tento film sa javí veľmi   silným a sugestívnym   zážitokom.
Škoda len,   že Ivetka a hora zatiaľ nemá   vhodnejšiu propagáciu, lebo   jeho talentová realizácia a   význam si to možno zaslúži.

Ježíš je normální! Take it Jeasy! SR, ČR 2009
=celovečerný dokument zo   slovenskej časti Febiofestu   Bratislava=

Kontraverzia a nie úplná a   "normálnosť sa dá len   tušiť".
Je zväčša   rozporupnne ťažké túto   kontradikciu predom aj   odhaliť.
Od tohoto   dokumentu som čakal pravdu   povediac úplne neprávom čakal   totálnu hrôzu, mediálny   výplach a dokumentaristickú   katastrofu.
A napokon   ma jeho infantilne neokrôchané   "famácke študentské free   lancerstvo" slovenskej   debutantky aj podmanilo.
Film som so záujmom   dopozeral do konca a môžem   povedať, že ma prinútil   rozmýšlať o téme, ku ktorej sa   viaže.
Debutujúca   slovenská režisérka Terza   Nvotová hľadá spoločenský   konsenzus fanatizmu,   manipulácie a bytostne ľudskej   intimity.
Je to   čiastočne univerzálny princíp,   a napokon aj ako vysporiadanie   sa s vlastným smerovaním.
Je možno aj rekupituláciou   vlastného Quo Vadis?   Dokumentom o životnej   prípravke štúdiom biblickej   angličtiny a akceptáciou   divokého mesianistického   misionárstva vo veľkom   štýle.
Tento dokument   je samozrejme hraničnou a   zložite uchopiteľnou témou   konceptu viery, metód   manipulácie, životnej edukácie   a skupinového mozgového   vymývania .
Pokúsim sa   načrtnúť niekoľko   diferencovaných rovín.
1.Dokument je svojským,   dosť zážitkovým výkladom   ľudskej "potreby   presahu" a jej formovania   aj spôsobom neortodoxným a   naivistickým - čo je zdrojom   "neskutočnej   energie"(v podstate   zostrihom charizmatického   kňaza).
2.Druhým   filmárskym motívom je záznam   priebehu "Konferencie   Viery a ohňa" v linke   parelelne dospeláckej a   detskej.
Divák vidí   podobné "technické   postupy" v dvoch spolu   prebiehajúcich časoch   (paralelách).
3.Treťou   významovou rovinou je svojská   komunikácia rôznych podôb v   rôznych prostrediach.
Sú to "zážitky a ich   spracovanie": akási   neurčitá sila či energia,   určitá nedefinovaná moc, isté   "mená, uzdravujúce teraz,   dokyky spolu a práve",   čiže "evengelizácia"   na všetky spôsoby.
Ako   celok sa filmová forma autorky   Terezky prejavuje plasticky.   Je to napoly aj jej   spolupracovníkmi. Napokon aj   jej pričinenie stáť a v úžase   pozorovať usporiadanie sveta   bez výraznejšieho   protirečenia. Šla do témy   kontrverzii a celok, ktorý jej   vychádza komunikuje. Lepšie   nemohla obstáť.
Filmový   obraz je štandardtnej   kvality, bez redundatného   exhibicionizmu kameramana Jana   Hrubeša. Technicky má   bezproblémovú   "konzumnú" obrazovú   a zvukovú skladbu Jakuba   Vovasa. Možno akýsi   pseudonymický, no profesijne   slušný výkon! S náležitým   hudobným podmazom, ktorý   umocňuje autenticitu   materiálu.
Dramaturgicky je film o   "forme", ktorá ako   hovorí protagonista 1.formuje,   2. deformuje a 3. reformuje   "použiteľného   kamaráda", vlastnú   lenivosť či zastrašovanie   zlom.
A v medziach   "absolútne dobrovoľnej   záležitosti".
Film   má svoje nepopísateľné čaro,   lebo látku nepodáva s   pozozorovateľským či   kritizujúcim odstupom, ktorý   by akcentoval kontraverziu   "pokojného srdca" ,   pouličného misionárstva i   pozvánky "pána -   najväčšieho borca!".
Divácky je dôležité mať   svoj pevný otvorený postoj k   tejto téme.
Tento   principíálne únikový produkt   "periférneho   väčšinizmu" je určite   komédiou i veselémm zamyslením   nad paradoxnosťou sveta.
Raketový štart   trablemakerskej celebrity je   mediálne dosť načechraný, ale   jedná sa o tému novú, aktuálnu   a prínosnú. Súčasne ťažko   vstrebateľnú a s obtiažami   analyzovateľnú. Na   pubertálne súcno úctyhodný   zámer.
Pozoruhodné je,   že film vznikal s mediálnou   podporou viacerých veľkých   producentských hráčov a   príkladnej spolupráce českého   i slovenského   kinematografického fondu,čo je   pri začúnajúcich debutantoch   neuveriteľne príkladným   faktom.
Nechýba mu ani   viac ako záslužné   "mediálne-marketingové   posvetenie projektu Terzky   Nvotovej".
A kto   je Tereza Nvotová? Prváčka na   FAMU a samozrejme celebrita,   ktorá priťahuje vekom,   dizajnom i image.
Okrem svojich rodičov aj   sama sebou. A prečo nie?

Zdroje:
1.Katalóg Febio Fest   2009
2.Magazín TV Oko   č.16, s.6.-10, Petit Press   Bratislava
3.Internet   na viacerých stránkech s   možnosťou upútavky i projekcie   celého filmu zdarma!

Na odstrel : Dir.:K.Macdonald, State of Play 2009
Režisér K.Macdonald odviedol   nie ľahkú robotu vo svojom   projekte politického trileru z   amerického mediálneho   prosredia, ktoré je   celosvetove globalizované.
Médiá a politika sú také,   aké si zaslúži ten ktorý   národ. Americký film o tom   demokraticky bez zábran, a   finančne úspešne, hovorí   minimálne od roku 1976, keď   vznikol film J. Pakulu Všetci   prezidentovi muži a analyzoval   investigatívnosť Washington   Post.
V roku 1983 to   bol triler Rok živého   nebezpečenstva P.Wiera a o rok   neskôr Mŕtvolné polia   R.Joffého.
Na odstrel   (130 minút) K.Macdonalda z   tohoročnej produkcie je voľným   remarkom päťhodinového   britskáho televízneho seriálu   BBC (2003).
Na odstrel   začína situáciou, keď sa vo   washingtonskom metre nájde   mŕtvola narkomana - človeka,   ktorý sa hodil pod vlak. Ale   neskôr sa zistí, že dôvodom   bol "zaujímavý   kufrík".
Sebevražda či varažda?   Zrejme vražda, na ktorú sú   postupne namotávané vyššie a   vyššie kruhy.
Vojensko-priemyselný   komplex,   "megalofirma" (   imaginatívny PointCorp) s   nečistými praktikami. Lobizmom   v najvyšších kruhoch (kongres   USA).
Nikdo nemá čisté   svedomie, ruky a ani spodné   prádlo. Bieli sú čierni. A   šedých nie je vidno.   Protagonista je   hyperkomunikatívny a má módny   i "moderný look   priznaného bisexuála".   Pracuje v prestížnom   Washington Post.
Triler   s freudovsky namiešanými   ingredienciami je súčasne   legitimným prvkom žánru   mystery a drámou.
Drámou a tragédiou   mileneckou aj spoločenskou.   Trojuholníky sú premenlivé a   viacnásobne sa meniace. Je tam   polícia (korektná a schopná ),   psychopatický abnormálny   odstrelovač i vyslúžilý   vojenský profesionál s   pomýlenou logikou .
Problémy si vyrába   kariérny diplomat i mladá   šarmantná mediálna elévka,   ktorá dostáva krst profisijným   ohňom. Neskôr, respektíve až   vo filmovom finále i   skúseného, ale bez výhrady   galantného a veľmi loajálneho,   o niečo staršieho kolegu s   charakterom i apetítom ako   katarzijný bonus a divácky   happy end.
Relatívne   charakterové maximum je   priznané investigatívcovi-   reportérovi s privátnymi   detektívnymi schopnosťami   Russelovi Crowemu. Tento muž   má priateľa kongresmana   Collinsa ( B.Affleck ),známeho   viacerými kariérnymi   pochybeniami vrátane obvinení   z korupcie a nevery.
Postavu mladej novinárky   Delly Frye vytvorila s   nadhľadom i šarmom skúsená, a   typologicky mladá kanaďanka   Rachel McAdams.
Tvorivé   zložky filmu umucňujú takmer   bezchybne a pitoresktne   naprojektovanú dejovú líniu   plnú napätia i prekvapení.
Kameraman R.Pietro dokázal   ustáť dynamiku tvorivých   zvatov steadicamovým vedením.   Dokonca i filmová hudba je   "štýlovo   funkciunalistická",   nevytŕča, ale nebadane vedie   divácku pozornosť vďaka   H.Heffesovi.
Lokality   sú vizuélne relatívne málo   variabilné.
V interiéri   je dejovo podstatná tabloidná   news room bez osobitosti i   vtipných detailov.
Exteriér washingtonského   DC mohol byť tiež nápaditejší,   ikeď ponúknuté má už isté   hrany. Proti minimalistickej   šedi ako tvorivému vkladu len   mierny protest...
Film   Na Odstrel je teda   realistickou až dokumentárne   verne vyladenou drámou. Je vo   svojom žánri politického   trileru vydareným produktom(   na IMDb priemerné hodnotenie   8. Kritika 7,5 na škále z 10,   na fdb.cz internetovo zhruba   obdobne hodnotený film ).
..........................   .............................<   br />
Divákom,   ktorých zaujímajú súvislosti s   firemnými konšpiráciami   tajných oddelení veľkých   nadnárodných korporácií úzko   naviazaných na mediálnu   firemnú propagandu možno   odporúčiť nedávno uvedenú   trpkú komédiu od dvoch   exšpiónoch a ich   (ne)podarených špekuláciách   (O.Owen a J.Roberts) v titule   Dvojitá hra, ktorý prišiel do   našich kín.
Komunikatívne dezilúzne,   ale tematicky a žánrovo   prínosný film nielen herecky   zrelej (a stále fyzicky in)   J.Roberts z nezabudnuteľného   filmu Pretty Woman.

Nebo,peklo, ..zem, Dir.: L.Siváková
.
Nebo, peklo,...zem je   dráma a autorkin druhý   celovečerný opus. Siváková   rozkýva postoj mladíckej   infantilnosti, svoju mladosť v   úvahe o čomsi zrelšom a   ucelenejšom.
Jej   Nebo,peklo,...zem - (ďalej aj   skrátene Nebo) sa opiera o   "dojmológiu baletky"   stvárnenú Zuzanou Kanócz.
Talentovanej Kláre sa po   náročnej, ale v celku ničím   nenarušenej kariére podvrtne   noha. Čo bude znamenať tento   klárkin sádrový útlm ? Je   impulzom k zmene vnímania?
Primadonna pristihne pri   zálete svojho   "ročníkového"   frajera a opúšťa ho.   Prekvapivo bez slzičky. Tušila   to?
Klárka zažíva na   rozlúčku s dychom - vášnivo   kolorujúce intermezzo urobené   ako exhibícia: "ešte   posledný raz a poriadne   živočíšne vyspia", -   feministický a marketingový   modernizmus?
Klára   sa kontaktuje s novým a   "objektom na ženské   obohatenie". Šoférom pri   autostope je 54-ročný   Rudolf.
Herecky skvelým   "oteckom" je   B.Wroclawski (38 poľských   filmov). Vyrazová väčšina jeho   autenticity je v hlase,   nenáležite mimopocitovo   "nadabovanom" akoby   nepodareným slovenským   interpretačným hovorcom, čo   veľmi skresľuje percepciu i   pochopenie filmu.
Z   novej známosti sa vykľuje   spoločensky žiaduci chirurg.   Človek príjemný, zotpovedný,   jednoducho zabezpečený   nápadník. A minulosťou, ktorú   Klára altruisticky otvára   (pomáha dieťaťu chirurga nájsť   cestu k matke) bez toho, aby   sa do nej skutočne vložila   (trochu málo pikantný   milenecký motív).
Divák   nevie, čo vlastne Klára od   Rudolfa potrebuje. Je jej   sympatický? Na lásku to veru   nevyzerá.
Klára sa   nasťahuje k nemu. U Klárky   doma je "tolerantná   matka",ktorá trpí   zotrvačnosťou. Stereotyp   dlhodobého záletnictva   nekomentuje-nerieši.   (Ne)šťastná matka privádza   nové dieťatko do rodiny bez   potreby vzťahovej premeny.
Aspoň komentár k   vzťahovému bahnu?Bez životnej   i diváckej logiky.
Autorka je lapidárna,   nepýta sa ako z kola von.
Formulovať otázky je nad   jej kompetencie?
Príbeh   je viac autorkin ako vonkajší   svet,lebo kto je muž, buď   "neodolateľný gejzír,   avšak zásadne bez   charakteru". Alebo len   taký "materiálne   obmedzený, komediálne   roztomilý niktoško".
Nevyrovnaná Klára a jej   "zabezpečujúci   chirurg" sa zbližujú.   Bez motivácie,obaja   školometsky s obojstannými   komplexami.
V Nebi je   obohacujúce klárkino   starostlivé zanietenie k   dvanásťročnej hiphopovej   Júlii. Milenecky lišiacke   poškuľovanie "na   otecka", nič viac.   Filmová podoba Klárky je žiaľ   minimálne korešponduje s   hľadaním inej vzťahovej (či   profesijnej) paradigmy.
Divák ťažko definuje aký   druh chémie ich vlastne   navzájom spája, či   priťahahuje.
Keď po   mnohých náznakoch a stupňovaní   Klára čosi aj vykoná, už sme   nelogicky až v závere filmu.  
Tu je zrazu veľkému   vzťahu koniec.
Chirurgova rozvadená žena   sa vracia. Zrazu je tou asi   ľudsky správnou fúriou.   Spamätala sa konečne "po   vyprchaní vlastného   románika"?
Vo   vani nadránom uštedruje mladej   sokini Klárke dobrých pár   faciek ako lekciu.
Postava matky je umeleckým   priestorom skromne obklopená   Dada Krajčírová.
V Nebi   je po vrchole(deus ex   machina)obradného   prefackovania ako na povel   všetko na správnom mieste.
A "rodinka" je   opäť komplet, a akoby nič -   ani muk.
Fackovacia   pointa ako kľúč?
Našu   protagonistku Kláru fackujú   rovnakým štýľom vlastná   matka,"femisticky hrdo   podvádzaná", ale aj   "druhá" matka   dievčatka, ktorej pomáha či   zaskakuje s výchovou (naša   Klárka).
Civilnú   profesionalitu starostlivo   vybraného hereckého kolektívu   oslabuje prepílený   "dabing" poľskej   hviezdy či chýbajúci jazykový   poradca v postave španielskeho   choreografa stvárneného Jirkom   Kornom.
Vierohodný   španielsky choreograf môže   artikulovať lepšou   angličtinou!
Jednoznačne sa javí, že   Nebo má len "obrysovú   režijnú povahokresbu",   ktorá pocitmi kľže po   povrchu. Je výrazovo i   konštrukciou nevieryhodé, a   postavy nie sú logicky   poskladané do deja.
Tempo filmu je pozitívne   svižné.
Ale:   "artové kino, páni   producenti?"
Esteticky najprínosnejšia   je obnažená Klárka v bazéne   azúrových vôd snenia a   túžob.To je Sivákovej poeticky   snivé protagonistické   sebaspytovanie.
Klárka   (Zuzka Kanócz s driemajúcim   potenciálom) je možno o   poschodie vyššie, než   Nebo,peklo..zem.
Hudba   akademicky televízna je   stereotypne vtieravá. Na   O.Rószu s jazz-rockovým   feelingom, je to prešlap.
Siváková je namiesto   poctivého ponoru navonok   garážovo grotesktktná.   Mladícky irituje a žensky   koketuje, ale charakterovou   sviežosťou len obrysová   ostrosť.
Takže svet   "filmových zázrakov a   domáceho podhubia" nikdy   nie je dostatočne   paradoxný.
..........................   .......................
+ Pozorný divák   neprehliadne v titulkoch, že   Nebo, peklo...zem má až šesť   dramaturgov, troch producentov   a hojných sponzorov,pričom   vznikal štyri roky.
..........................   ..............................  
Kto by chcel porovnať   reálnejšie podobenstvo o vekom   nerovnorodých milencoch, máme   tu novú Penélope Cruz a Ben   Kingsleya v roliach   majstrovského D.Kepesha a   božskej Consuely v Umierajúcom   zvierati.
Tam je pán   režisér a páni herci - v   pánovi príbehu a skutočne   "pozitívne"

Pokoj v duši , Dir.:V.Balko, SR-ČR, 2008
Pokoj v duši,(ďalej aj v   skratke Pokoj), je slušný   konzumný produkt, ktorý sa   krátko po uvedení katapultoval   počtom divákov (cez 100 000)na   tretí najnavštevovanejší   súčasný slovenský film.
Ocitol sa za takými   kinohitami ako Bathory   (najnovši J.Jakubisko) či   Fontána pre Zuzanu   (najkomerčnejší D.Rapoš). A to   boli kiná zámerom pre masy, a   tak trochu nerealistické   megastory.
História   Pokoja:
Debutant   V.Balko si nepredstieranou   pokorou vyberie jedného z   najrenomovanejších českých   scenáristov.
Kúpi od   neho spolu s producentom   scenár.
Pokoj však je   však zrejme možno   najkontraverznejším produktom,   aký kedy R.Křižan   vyprodukoval: veď aj   veľmajstner raz nemusí mať   svoj šťastný deň.
Chýba predovšetkým menej   "zadubená" povaha   protagonistu.
Nie sú   tu prekvakvapujúcejšie   prepojenia. Zvraty s ďalšími   postavami.
Nadhodené   akoby vonkajkom: všetky   morálne zlé, ale akoby im išlo   iba o akýsi neznámy prototyp   etickej romantiky.
Režisér V.Balko dáva do   toho poctivo všetko, čo tam   zrejme podľa neho patrí, ba až   príliš.
Film V.Balka   získava produktový image   hudobným partom náležite   skomponovanovaným nenásilným   M.Lorencom.
Za priamo   fenomenálny ťah možno označiť   nasadenie populárnej   J.Kirchner na   "podmazivú" upútavku   v titulkoovom závere.
Najlepšiu, akú kedy   vyprodukovala marketingová   komunikácia pre pôvodný   slovenský film (aj vďaka   Forze).
Výtvarno je až   baladidicky krásne aj vďaka   moderne kresliacemu   kameramanovi M.Štrbovi, zrejme   našej výtvarnej jedničke.
Pokoj je dobrým   komunikátom vďaka nadmieru   slušnému herectvu veľmi   protagonického a neopozeraného   A.Mokosa. Výkonom možno sa   jedná o filmové obsadenie   sezóny.
Z tempa   nevychádza ani   "kontrujúci" skvelý   R.Luknár.
I taký   epizódne roztomilý J.Nvota tu   má svoje čaro.
Réžia   nie zlá, v jednotlivostiach   hereckého vedenia niekedy až   pokorne snaživá.
Ohybná, a bez väčšej   vyhranenej či pekvapujúcej   osobitosti, či hrdej   identickosti, bez   proporčnosti.
Chýbajú   zmysluplnnejšie väzby medzi   postavami, bez ktorých   nepostavíme presvedčivejší   oblúk do výšky: myslím istý   tvoriteľský sebapresah   založený na výraznejšom   zážitku hlbšej   autentičnosti.
A o čom   Pokoj by mal, či mohol   byť???
Scenáristický   zámer zaradil segment   štyridsiatnika, respektíve   päťdesiatnika. Na našej   rovníkovej šírke ide o   generáciu odchovanú   socialistickou   lumpenchytráčtinou. Pamätníci   poznajú:"Neopováž sa   nepokradnúť, lebo okrádneš   vlastnú rodinu,   ....generácačné výmeny   kabátov". Skurumpované   straky nachytali   druhý,...vynovený vietor,
ale čoskoro z nich pre   výstrahu pochytali.
Ale jeden z nich si to   odsedí: "...hľa   protagonista Rudo sa s pokojom   v duši vracia z   kriminálu".
Je   jasné, že sa Rudo v   spravodlivom závere   zasebevraždí. Veď jeho filmový   život i scenáristická prognóza   je viac ako trápením: dieťa,   ktoré mu žena povila nie je   jeho. Hrdina Rudo je konečne   schopný zistiť to, ale pre   fungovanie s nečistým vienkom   nemá guráž. Možno nalomený   kriminálom? Žena(podobne   zadubená) hu ignoruje, nemá   chuť s ním o tom diskutovať   (...zatĺka, zatĺka!). Dvaja   "nešťastní bez   komunikácie v jednom zmietaní   sa".
Rudiho   životní kamaráti sú   "jedno   nevypočítateľnejšie zviera než   druhé".
Stačí k   vedomiu pokoja len dostatok   pokory? Úplne chýba nálada k   síce vonkajškovému, ale   ozajstnému hťadaniu šťasteny.   Kde je prevýchova   kriminálnika? Kde sú hodnotové   komparácie? Nie je to len   interná nepotvrdená   hypotéza?
V.Balko   vokajškovosťou svojích   postrehov vytvára nabulujúcu   sa šokovú guľu pre diváka, ale   ani ten katarzijný pohľad do   očí smrti, ani ten nie je v   diele priamo. Svet, hlavne   moderný, balkovky kľučkujúci   asi nie je.
Alternatíva(!): So ženami   a mladými sa to musí vedieť,   (myslím, že Rudo to v   scenáristickej nápovede ani   netuší, lebo od ženy i okolia   hraje na autoritatívnu   poslušnosť .
A nie je   každý štyridsiatnik   "princípiálne   skorumpovaný mamľas"   (nevedno bližšie či   recividista, mafián,   nešťastník, či aký neurčený   nepodarok ako prototyp   spoločenskej mizérie ). Rudo   má tvrdú škrupinu, posrkáva   tvrdé. Nôti si len v   melancholickej tónine. Je len   ako taká osudová bábka :   nestal farárom, ani úplným   zhýralcom.
Pokoj v duši   je popkultúrne nadupaný, s   výbornými hercami, lepšou   výpravou, ale akosi príliš   odšťavený a s rozpačitým,   určite veľmi otáznym záverom.  
Balkov debut s   nadmieru štedrým marketingovým   vkladom, ktorý priniesol svoje   ovocie: v autentickom   herectve, v popisnom   vonkajškovom výtvarne, s   chytlavými nápevmi, no bez   dramatického vhľadu a   spoločenskej krikiky.
A   námet na skutočne svetové,   nepokojne podarené rituálne   harakiri?
C.Eastwood v   Gran Torine.To je dráma, ktorá   dýcha celý čas. A v závere   možno až obrazne sviští.
Na Slovensku si divák   dáva najrôznejšie otázky. Film   už naoko nešuští papierom.   Takže nabudúce príde možno aj   pani skutočná realita. Keď   neprší, aj kvapky sú in.

René,Dir.: H. Třeštíková, ČR , 2008.
Dvadsaťročná práca scenáristky   a režisérky o premenách   pôvodne mladého delikventa.   Drobné zlodejstvá menia inak   slušnou inteligenciou   vybaveného študenta,   navštevujúceho za socializmu   vojenské gymnázium, pôvodne   nevinného chlapca na   recicivujúceho   nepolepšiteľného kriminálnika.  
Dokumement je z veľmi   zvláštneho sveta.
Tŕeštíkovej časozbernosť   fokusuje divácku pozornosť na   prienik osobného sveta. Je v   ton i náčrt Reného vzťahu k   milenkám.
Jedným z   orintačným bodom k persone   René je jeho "nijaký   vzťah" k svojej matke a   opačne.
Jeho väzeňská   literárna tvorba, kde vďaka   filmárke vychádzajú na svetlo   sveta zaujímavé úvahy je   počiatkom svojskej mediálnej   kariéry. René sa stáva   spoločensky akceptovanou   celebritou.
Obzvlášť   autentické sú Reného   Třeštíkovou dokumentaristicky   rekonštruované prechádzky   Prahou. Je to jeho pokus o   svojskú komunikáciu s civilným   životom.
Snahou o   pochopenie stojatosti jeho   kruhov. Vysvetuje to, že   dvakrát úspešne zrealizoval   osobne zafarbenú trestnú   činnosť: vykradnutie bytu   režisérky-dokumentaristky i   odcudzenie či zneužitie   kamery, ktorú mu zabezpečil   filmový štáb.
Väzeň   René zrejme paradoxne nevie,   prečo to sám všetko robí.
Alebo je to iba premyslený   mediálny kalkul?
Vlastná existencia mu   pripadá normálna (vyjadruje sa   vždy veľmi pokojne vyrovnaným   spôsobom). Preto, že v   prostredí, ktoré ho formovalo   a tým, v ktorom žije teraz je   to úplnou každennosťou.
Niekomu by mohlo vadiť   málo ražisérskej snahy o   psychológiu protagonistu.   Pokusy o civilnejšie žitie   Reného Prášila by možno   pridali na dramatične.
Politicko-spoločenská   linka je tiež oprávneným   autorským postojom,len z   diváckeho uhla trochu   stereotypná..
Film   vytvára nečakane zaujímavú   líniu už aj tým, ako samotný   René spoluvytvára svoju   mediálne imaginatívnu relitu.   Vykresľuje svoj recidivistický   cynizmus a korene jeho   amorálneho pózerstva.
On sám a celé filovanie   môže byť slepou mediálnou   pózou, ktorá sa neustále   samovytvára.
Ale   súčasne vidno aj správu o   stave sveta v jeho   rozmanitosti.
Film   dostal jednu z   najprestížnejších cien akú   môže európsky dokumentárny   film obdržať - Felix Arte   2008
a určite patrí k   vrcholom tvorby jednej z   najrenomovanejších českých   dokumentaristiek.

Vojvodkyňa,Dir.:S.Gibb , 2008, USA,GB,ITA,FRA,DÁN
+
Sedemnásťročná   "Lady G",Gergiana,   (K.Knightley) sa vydáva za   zrelého spoločensky úspešného   introverta - bohatého   vplyvného vojvodu s Devoshiru   ( R.Fiennes). Dohodnú sa na   vzájomnej loajalite, ale   život, vlastné i získané   zásady ich neprestávajú   skúšať.
Svadba je   splynutím nie neslučiteľných   protikladov: neskúsenej   naivnej panny - neskrotne   živého dievčatka, z ktorej   neskôr povyskakujú všetci   uväznení džinovia - a vpyvného   človeka politiky (strana   Vhigov,18.storočie), do krojej   sa "Lady G".
Georgiana získala   spoločenský status a vojvodu -   inteligentého a s civilizačne   nadštandartnými spôsobmi. Ale   aj vášnivého, či muža napokon   ženami lišiacky   manipulovaného.
I jeho   nesympatická mužská   introverzia má logiku ako   dejová paralela spoločenského   intrikárstva.
Sme   svedkami výmeny či prerodu   charakteru Georgiany z   rodiacej sa ženy a matky - na   urazenú - a neskôr aj   intrikujúcu manipulátorku.
Scenár čerpá inšpiráciu v   tvrdosti a intrikánskej   krutosti v prispôsobení sa   pomerom historickému času.
Príbeh illustruje   spoločenskú realitou   viktoriánskej doby podmanivými   exteriérmi ako reprezentatívne   aristokratický Londýn,či   výkendová termálna síra   Bathu,kratochvílny tanec, i   dobové divadlo : fraškovité,   pamfletujúce, karikatúrne i   oslavné. Kratochvíle v   anglických parkoch... a   rodiacej sa buržuáznej   hegemónie - základu modernity   či globálnosti dnešného   svetového ducha.
Vzťahový trojunholník   dotvára žensko materinsky   determinovaná lady Bess   (H.Atwell).
Je to   milenka vojvodu a   "feministická   kamarátka" Georgiany a   jej fyzickým či charakterovým   opakom či odlíšením.
Čoskoro ju Bess paradoxne   a manipulatívne zrádza, aby   získala naspäť prístup k   výchove svojich detí, o ktoré   prišla kvôli vášnivým   pletkám.
Parnerstvo   Georgiany a Bess kolíše:   počínajúc "sexuálne   pocitovým cvičením" a   končiac Bessiným statusom   druhej vojvodkyne a povytím   dcéry, ktorá sa stane druhou   Georgianou v našom príbehu.
Osemnáste storočie   viktoriánskej povinnosti je   politicky mistifikované a   vzťahové linky Vojvodkyne   vytvárajú skôr súčasnú   konsensuálne postmodernistickú   sieť.
I tá najkrutejšia   párová nenávisť a znásilnenia   sú rafinovane a s dôvtipom   sofistikovane zaznamenané, ako   "nadčasovosť".
Napríklad vzťah k   čestvému absolventovi   Cambridge(A.Grey), jeho   popretie, a neskorší opätovný   vzlet... k budúcemu šéfovi   strany a minesterskému   predsedovi.
Režisér a   spoluautor tejto historickej   drámy S. Gibb si vybral aj   skvelého kameramana G.Padosa s   korektnými kompozíciami i   mäkko žiariacim   prisvetlovaním. Nenásilná   hudba R.Portmana dotvára   výtvarne i herecky pompézny   celok.
Režisér S.Gibb   a jeho film boli viacnásobne   nominovaní (dielo má Oskara za   kostýmy a niekoľko iných   prestížnych nominácií) za   výtvarné, réžijné i herecké   disciplíny.
Výborné   kritiky v printových aj ina   internetových periodikách   dávajú tušiť, že máme   dočinenia s umeleckým i vďačne   komerčným produktom. Živý   scenár, "chytajúci,   nevykalkulovaný" casting   a celková vybalavcovaná   vyrovnanosť.
Tento   možno trochu   "pudingový" americký   europrojekt je veľmi   kutivovanou a poučnou   interpretáciou súčasného i   minulého sveta. Jeho   posolstvom je pokojný   konsenzus.
Film   Vojvodkyňa vo svojom náročnom   historickom produktovom   segmente i umeleckom   "generi"   nesklamala.
Dramatický   kontrast je v rozptýlení   počiatočnej karmickej divokej   krutosti - v závere príbehu   vyváženej zmierlivým dôvtipom   a eleganciou. S akýmsi   nenapodobiteľným   gentlemanstvom partnerskej   komunikácie viktoriánskej   doby.